Život Prešova
online
online
Pred 110 rokmi sa narodil Viktor Nekrasov, kritik sovietskych pomerov
17.06.2021 Celý región
Kyjev/Bratislava
17. júna (TASR) - V Sovietskom zväze sa spisovateľ Viktor Platonovič
Nekrasov tešil priazni po vydaní románu V stalingradských zákopoch
(1946), v ktorom opísal dramatické udalosti bitky o Stalingrad. Už
koncom 50. rokov minulého storočia sa však dostal do nemilosti štátnej
moci. Vyjadril totiž nesúhlas s tým, aby na mieste Babij jar, kde došlo k
masakre Židov, postavili futbalový štadión. V roku 1966 sa stal aj
jedným zo signatárov kritického listu adresovaného Leonidovi Brežnevovi,
vtedajšiemu najvyššiemu predstaviteľovi sovietskej moci. Po
perzekúciách odišiel v roku 1974 do Švajčiarska a v roku 1987 v
emigrácii aj zomrel.
Od narodenia Viktora Platonoviča Nekrasova uplynie vo štvrtok 17. júna 110 rokov.
Viktor Platonovič Nekrasov sa na rodil 17. júna 1911 v Kyjeve. Z matkinej strany patril k potomkom šľachtickej rodiny. Pred narodením budúceho spisovateľa pôsobila jeho matka ako lekárka v Kyjeve a otec pracoval v banke v Petropavlovsku. V roku 1912 sa matka s ročným Viktorom a starším synom Koľjom presťahovala do Lausanne a neskôr do Paríža. Do Kyjeva sa s deťmi vrátila v roku 1915, keď zomrel jej manžel a otec detí.
Dva roky po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR), v roku 1919, sa pre zúriaci hladomor Viktorov brat ocitol v Mirgorode v rodine príbuzného, ktorý pracoval ako lekár v sanatóriu. Pri jednej kontrole boľševickej polície prišiel Koľja o život. Nevedel totiž po rusky, ovládal iba francúzsky jazyk, a tak ho príslušníci polície obvinili zo špionáže a na mieste zastrelili.
Mladší Viktor navštevoval v rokoch 1917 - 1929 viaceré školy, rôzneho, väčšinou technického zamerania. Po roku strávenom na stavbe kyjevskej stanice, začal v roku 1930 študovať architektúru na Kyjevskej národnej univerzite stavebníctva a architektúry.
Po skončení štúdia pôsobil od roku 1937 ako herec a divadelný výtvarník. Ako člen divadelného súboru Červenej armády navštívil Nekrasov viacero vojenských posádok. Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v roku 1941 odvelili Nekrasova na front. Zúčastnil sa ťažkých bojov o Stalingrad a ako vojak sa dostal až do Poľska.
V roku 1944 napriek rodinnému pôvodu a tragickému osudu jeho brata vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Po druhom zranení v roku 1945 ho prepustili z armády s hodnosťou kapitána a s niekoľkými vyznamenaniami.
Už rok po odchode z armády vydal úspešný román V stalingradských zákopoch, v ktorom z pohľadu intelektuála a priameho účastníka bojov o Stalingrad opísal otrasné zážitky jedného z najťažších bojov počas druhej svetovej vojny. Román sa v roku 1956 dočkal filmovej podoby pod názvom Vojaci. Na snímke sa Nekrasov podieľal nielen scenáristicky, ale stvárnil aj jednu z postáv. Filmového spracovania sa dočkala tiež jeho novela V rodnom meste (1954), ktorú pod názvom Život znovu začína (1958) nakrútil režisér Vladimir Vengerov.
Prvýkrát sa Nekrasov ako kritik pomerov v Sovietskom zväze výrazne prejavil v roku 1959, keď verejne vyjadril nesúhlas, aby sa na mieste známom ako Babij jar, známom hromadnou vraždou Židov v roku 1941, postavil futbalový štadión. Svojim postojom si pohneval aj samotného Nikitu Chruščova, prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ). Napriek tomu, že sa stal predmetom nechceného záujmu tajnej polície, vydal napríklad novelu Kira Georgijevna (1961) a zbierku poviedok Druhá noc (1966).
V roku 1966 verejne vystúpil aj pri príležitosti 25. výročia spomínaných tragických udalostí, po ktorom Nekrasova obviňovali z organizovania sionistických protestov. Aj vďaka jeho úsiliu sa štadión napokon nevybudoval, ale v roku 1976 vyrástol na mieste pamätník pripomínajúci násilnú smrť viac ako 30.000 Židov.
Nekrasov sa v roku 1966 stal jedným zo signatárov listu adresovanom Leonidovi Brežnevovi, ďalšiemu vodcovi sovietskej moci, v ktorom signatári vyjadrili nesúhlas s pripravovanou rehabilitáciou sovietskeho diktátora Josifa Stalina. Perzekúcie zo strany štátnej moci po jeho postojoch nenechali na seba dlho čakať. Týkali sa nielen častých domových prehliadok, ale aj zákazu vydávania kníh a jeho vydané prózy sa vytrácali z knižníc.
V roku 1973 ho vylúčili z komunistickej strany a o rok neskôr požiadal sám o povolenie opustiť Sovietsky zväz. Od roku 1974 žil spolu s manželkou vo Švajčiarsku a neskôr v Paríži. V roku 1976 dostal povolenie aj vďaka intervencii francúzskeho spisovateľa Louisa Aragana opustiť Sovietsky zväz tiež jeho nevlastný syn so svojou rodinou, ktorý pochádzal z prvého manželstva Nekrasovovej manželky. O dva roky neskôr zbavili Nekrasova sovietskeho občianstva, francúzske občianstvo nadobudol v roku 1983.
V emigrácii sa venoval aj písaniu reportážne ladených kníh, medzi najznámejšie patrí Na oboch stranách steny (1978). V zahraničí vydal aj prózy ako Stalingrad (1982), alebo Malý smutný príbeh (1986).
Viktor Platonovič Nekrasov, ruský spisovateľ, ktorý prežil a opísal hrôzy bojov o Stalingrad, zomrel 3. septembra 1987 v Paríži vo veku 76 rokov.
Od narodenia Viktora Platonoviča Nekrasova uplynie vo štvrtok 17. júna 110 rokov.
Viktor Platonovič Nekrasov sa na rodil 17. júna 1911 v Kyjeve. Z matkinej strany patril k potomkom šľachtickej rodiny. Pred narodením budúceho spisovateľa pôsobila jeho matka ako lekárka v Kyjeve a otec pracoval v banke v Petropavlovsku. V roku 1912 sa matka s ročným Viktorom a starším synom Koľjom presťahovala do Lausanne a neskôr do Paríža. Do Kyjeva sa s deťmi vrátila v roku 1915, keď zomrel jej manžel a otec detí.
Dva roky po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR), v roku 1919, sa pre zúriaci hladomor Viktorov brat ocitol v Mirgorode v rodine príbuzného, ktorý pracoval ako lekár v sanatóriu. Pri jednej kontrole boľševickej polície prišiel Koľja o život. Nevedel totiž po rusky, ovládal iba francúzsky jazyk, a tak ho príslušníci polície obvinili zo špionáže a na mieste zastrelili.
Mladší Viktor navštevoval v rokoch 1917 - 1929 viaceré školy, rôzneho, väčšinou technického zamerania. Po roku strávenom na stavbe kyjevskej stanice, začal v roku 1930 študovať architektúru na Kyjevskej národnej univerzite stavebníctva a architektúry.
Po skončení štúdia pôsobil od roku 1937 ako herec a divadelný výtvarník. Ako člen divadelného súboru Červenej armády navštívil Nekrasov viacero vojenských posádok. Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v roku 1941 odvelili Nekrasova na front. Zúčastnil sa ťažkých bojov o Stalingrad a ako vojak sa dostal až do Poľska.
V roku 1944 napriek rodinnému pôvodu a tragickému osudu jeho brata vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Po druhom zranení v roku 1945 ho prepustili z armády s hodnosťou kapitána a s niekoľkými vyznamenaniami.
Už rok po odchode z armády vydal úspešný román V stalingradských zákopoch, v ktorom z pohľadu intelektuála a priameho účastníka bojov o Stalingrad opísal otrasné zážitky jedného z najťažších bojov počas druhej svetovej vojny. Román sa v roku 1956 dočkal filmovej podoby pod názvom Vojaci. Na snímke sa Nekrasov podieľal nielen scenáristicky, ale stvárnil aj jednu z postáv. Filmového spracovania sa dočkala tiež jeho novela V rodnom meste (1954), ktorú pod názvom Život znovu začína (1958) nakrútil režisér Vladimir Vengerov.
Prvýkrát sa Nekrasov ako kritik pomerov v Sovietskom zväze výrazne prejavil v roku 1959, keď verejne vyjadril nesúhlas, aby sa na mieste známom ako Babij jar, známom hromadnou vraždou Židov v roku 1941, postavil futbalový štadión. Svojim postojom si pohneval aj samotného Nikitu Chruščova, prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ). Napriek tomu, že sa stal predmetom nechceného záujmu tajnej polície, vydal napríklad novelu Kira Georgijevna (1961) a zbierku poviedok Druhá noc (1966).
V roku 1966 verejne vystúpil aj pri príležitosti 25. výročia spomínaných tragických udalostí, po ktorom Nekrasova obviňovali z organizovania sionistických protestov. Aj vďaka jeho úsiliu sa štadión napokon nevybudoval, ale v roku 1976 vyrástol na mieste pamätník pripomínajúci násilnú smrť viac ako 30.000 Židov.
Nekrasov sa v roku 1966 stal jedným zo signatárov listu adresovanom Leonidovi Brežnevovi, ďalšiemu vodcovi sovietskej moci, v ktorom signatári vyjadrili nesúhlas s pripravovanou rehabilitáciou sovietskeho diktátora Josifa Stalina. Perzekúcie zo strany štátnej moci po jeho postojoch nenechali na seba dlho čakať. Týkali sa nielen častých domových prehliadok, ale aj zákazu vydávania kníh a jeho vydané prózy sa vytrácali z knižníc.
V roku 1973 ho vylúčili z komunistickej strany a o rok neskôr požiadal sám o povolenie opustiť Sovietsky zväz. Od roku 1974 žil spolu s manželkou vo Švajčiarsku a neskôr v Paríži. V roku 1976 dostal povolenie aj vďaka intervencii francúzskeho spisovateľa Louisa Aragana opustiť Sovietsky zväz tiež jeho nevlastný syn so svojou rodinou, ktorý pochádzal z prvého manželstva Nekrasovovej manželky. O dva roky neskôr zbavili Nekrasova sovietskeho občianstva, francúzske občianstvo nadobudol v roku 1983.
V emigrácii sa venoval aj písaniu reportážne ladených kníh, medzi najznámejšie patrí Na oboch stranách steny (1978). V zahraničí vydal aj prózy ako Stalingrad (1982), alebo Malý smutný príbeh (1986).
Viktor Platonovič Nekrasov, ruský spisovateľ, ktorý prežil a opísal hrôzy bojov o Stalingrad, zomrel 3. septembra 1987 v Paríži vo veku 76 rokov.
www.ZIVOTPO.sk
